1.33 Boh je jeden a zároveň sú traja. Dáva to vôbec zmysel?

Boh zanechal určité stopy svojho trojičného bytia v stvorení a v Starom zákone. Ale hĺbka jeho bytia ako Najsvätejšej Trojice je tajomstvo, ktoré je nedostupné iba samému ľudskému rozumu a pred vtelením Božieho Syna a zoslaním Ducha Svätého aj viere Izraela. Toto tajomstvo zjavil Ježiš Kristus a ono je prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery. [KKKC 45]

Ježiš Kristus nám zjavuje, že Boh je „Otec“ nie iba ako Stvoriteľ sveta a človeka, ale najmä preto, že vo svojom lone večne plodí Syna, ktorý je Slovo, „odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“(Hebr 1,3). [KKKC 46]

Duch Svätý je tretia osoba Najsvätejšej Trojice. Je jeden a rovnaký Boh s Otcom a Synom. „Vychádza z Otca“(Jn 15,26), ktorý ako počiatok bez počiatku je pôvodom celého trojičného života. A vychádza aj zo Syna (Filioque), pretože aj to, že Duch vychádza zo Syna, má Syn večne od Otca. Poslaný Otcom a vtelený Synom, Duch Svätý vedie Cirkev k poznaniu „plnej pravdy“ (Jn 16,13). [KKKC 47]

Cirkev vyjadruje svoju trojičnú vieru tak, že vyznáva jedného Boha v troch osobách: Otca i Syna i Ducha Svätého. Tri božské osoby sú Jeden Boh, lebo každá z nich je totožná s plnosťou jednej a nedeliteľnej Božej prirodzenosti. Božské osoby sa skutočne medzi sebou odlišujú vzťahmi, ktoré ich dávajú do vzájomnej súvislosti: Otec plodí Syna, Syn je plodený Otcom, Duch Svätý vychádza z Otca i Syna. [KKKC 48]

Božské osoby, neoddeliteľné vo svojej jedinej podstate, sú neoddeliteľné aj vo svojom konaní: Trojica má len jedno a to isté konanie. Ale v spoločnom Božom konaní každá osoba je prítomná spôsobom, ktorý je jej v Trojici vlastný.

„Ó, môj Bože, Trojica, ktorej sa klaniam…, upokoj moju dušu. Urob z nej svoje nebo, svoj obľúbený príbytok a miesto svojho odpočinku. Nech ťa tam nikdy nenechám samu, ale nach som tam úplne celá, úplne bdelá vo svojej viere, celá v adorácii, úplne odovzdaná tvojmu stvoriteľskému pôsobeniu.“ (blahoslavená Alžbeta od Trojice)

[KKKC 49]

Veríme v jedného Boha v troch osobách (Trojica). „Boh nie je samota, ale dokonalé spoločenstvo“(Benedikt XVI., 22. mája 2005)    

Kresťania sa nemodlia k trom rôznym bohom, ale k jedinému Bohu Otcovi, Synovi a Duchu Svätému. To, že je Boh trojjediný, vieme od Ježiša Krista: On, Syn, hovorí o svojom Otcovi na nebesiach („Ja a Otec sme jedno“, Jn 10,30). Modlí sa k nemu a dáva nám svojho Ducha Svätého, ktorý je láskou Otca a Syna. Preto sme boli pokrstení v „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“(M128, 19). [Youcat 35]

Nie, Božia trojjedinosť (Trojica) je tajomstvo. O Bohu v troch osobách vieme len vďaka Ježišovi Kristovi.   

Ľudia nedokážu odhaliť tajomstvo Božej Trojice prostriedkami vlastného rozumu. Pokiaľ však prijmú Božie zjavenie v Ježišovi Kristovi, poznávajú racionálne dôvody tohto tajomstva. Keby bol Boh sám a osamelý, nemohol by milovať od večnosti. Osvietení Ježišom objavujeme už v Starom zákone (napr. Gn 1, 2; 18, 2; 2 Sam 23, 2), ba dokonca v celom stvorení stopy Božej Trojice. [Youcat 36]

Boha uctievame ako Otca preto, lebo je Stvoriteľom a láskyplne sa ujíma svojho stvorenia. Ježiš, Boží Syn, nás učí hľadieť na jeho Otca ako na nášho Otca a oslovovať ho ,,Otče náš“.    

Mnohé náboženstvá vzývajú boha ako „otca". Starozákonní Izraeliti nazývali Boha Otcom (Dt 32, 6; Mal 2, 10) s vedomím, že je aj ako matka (Iz 66, 13). V ľudskej skúsenosti predstavujú otec a matka pôvod a autoritu, bezpečie a ochranu. V Ježišovi Kristovi poznávame, aký je skutočne Boh ako Otec: „Kto vidí mňa, vidí Otca“(Jn 14, 9). V podobenstve o stratenom synovi sa Ježiš dotýka najhlbšej ľudskej túžby po milosrdnom otcovi. [Youcat 37]

Duch Svätý je tretia osoba Najsvätejšej Trojice  a má rovnakú božskú veľkosť ako Otec a Syn.    

Ak v sebe objavíme Božiu skutočnosť, máme do činenia s pôsobením Ducha Svätého. Boh poslal „do našich sŕdc Ducha svojho Syna“(Gal 4, 6), aby celkom naplnil naše srdce. Kresťan nachádza v Duchu Svätom hlbokú radosť, vnútorný pokoj a slobodu. „Nedostali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ,Abba, Otče!‘“(porov. Rim 8,15). V Duchu Svätom, ktorého prijímame vo sviatosti krstu a birmovania , smieme Bohu hovoriť „Otec“. [Youcat 38]

Ježiš Nazaretský je Syn, druhá božská osoba, ku ktorej sa obraciame, keď sa modlíme: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“(Mt 28, 19).    

Buď bol Ježiš podvodník, keď o sebe povedal, že je Pánom nad sobotou a keď neodmietal oslovenie „Pán", ktoré prislúchalo len Bohu, alebo bol skutočne Boh. K pohoršeniu došlo v okamihu, keď začal odpúšťať hriechy. Tým sa v očiach svojich súčasníkov dopustil smrteľného previnenia. Vďaka zázrakom a mocným činom, ktoré konal, ale predovšetkým vďaka zmŕtvychvstaniu učeníci spoznali, kým Ježiš naozaj je, a začali ho uctievať ako Pána. Taká je i viera Cirkvi. [Youcat 39]