3.41 Prečo sa ženy a ženatí muži nemôžu stať kňazmi?

Stav označuje ekleziálnu skupinu ľudí, do ktorej sa vstupuje a zaraďuje osobitnou vysviackou. Táto vysviacka vďaka osobitnému daru Ducha Svätého umožňuje vykonávať posvätnú moc v mene a s autoritou Krista v službe Božiemu ľudu. [KKKC 323]

Ten, kto prijíma sviatosť posvätného stavu, dostáva osobitnú účasť na Kristovom kňazstve, ktorá sa kvalitatívne líši od všeobecného kňazstva veriacich. Sviatostné kňazstvo je dar Ducha Svätého, ktorý udeľuje Kristus prostredníctvom Cirkvi.

 Zo sviatostného kňazstva nevyplýva úloha plniť iba určitú funkciu alebo zastávať nejaký úrad. Vysviackou dostáva kňaz konkrétnu moc a poslanie slúžiť svojim bratom a sestrám vo viere. [Youcat 249]

Sviatosť posvätného stavu môže platne prijať jedine pokrstený mužského pohlavia: Cirkev si je vedomá, že je viazaná voľbou, ktorú urobil sám Pán. Nikto si nemôže robiť nárok na prijatie sviatosti posvätného stavu, ale musí byť uznaný za spôsobilého na službu cirkevnou vrchnosťou. [KKKC 333]

Každý z troch stupňov sviatosti posvätného stavu sa udeľuje vložením rúk na hlavu svätenca biskupom, ktorý vyslovuje slávnostnú konsekračnú modlitbu. Touto modlitbou biskup vyprosuje od Boha pre svätenca osobitné vyliatie Ducha Svätého a jeho darov so zreteľom na službu. [KKKC 331]

Kňazi Starého zákona boli predovšetkým prostredníkmi medzi nebom a zemou, medzi Bohom a jeho národom. Ježiš Kristus ako jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1 Tim 2,5) toto starozákonné kňazstvo naplnil, dovŕšil a ukončil. Po Ježišovej vykupiteľskej obete môže existovať už iba sviatostné kňazstvo v Kristovi, v Kristovej obete na kríži a skrze Kristovo povolanie a apoštolské poslanie. 

Katolícky kňaz, ktorý udeľuje sviatosti, nekoná na vlastnú päsť, zvláštnej moci alebo zo svojej morálnej dokonalosti (ktorá mu, žiaľ, neraz chýba), ale „in persona Christi“. Vysviackou v ňom rastie Kristova premieňajúca, uzdravujúca a zachraňujúca moc. Pretože kňaz nemá nič sám zo seba, je predovšetkým služobníkom. Poznávacím znamením každého pravého kňaza je preto pokorný úžas nad vlastným povolaním. [Youcat 250]

Vyhradenie sviatosti kňazstva iba mužom v žiadnom prípade neznamená pohŕdanie ženami. Pred Bohom majú muži i ženy rovnakú dôstojnosť, len ich charizmy a úlohy sú rozdielne. Cirkev nasleduje Ježišovo rozhodnutie pri ustanovení sviatosti kňazstva vo večeradle povolať výlučne mužov. Pápež bl. Ján Pavol II. v roku 1994 vyhlásil, že „Cirkev nemá žiadnu právomoc udeľovať ženám sviatosť kňazstva“ a že „sa všetci veriaci majú s konečnou platnosťou držať tohto rozhodnutia“ (Ordinatio sacerdotalis, 4).  

Vari žiadny antický muž neuznával dôstojnosť ženy takým provokujúcim spôsobom ako Ježiš. Venoval ženám svoje priateľstvo a bral ich pod ochranu. Ženy boli jeho učeníčkami a Ježiš si vysoko cenil ich vieru. Veď prvou svedkyňou jeho zmŕtvychvstania bola žena. Preto je Mária Magdaléna nazývaná „apoštolkou“. Napriek tomu však bolo sviatostné kňazstvo a pastiersky úrad zverený iba mužom. Kňaz-muž predstavuje pre spoločenstvo veriacich zástupcu Ježiša Krista. Kňazstvo je osobitná služba, ktorá predpokladá rolu muža-otca. V žiadnom prípade však nejde o nijakú mužskú nadradenosť nad ženami. Ženy, ako to vidíme aj na Márii, zohrávajú v Cirkvi úlohu, ktorá nie je o nič menej dôležitá ako úloha mužov; líši sa však práve tým, Že je ženská. Eva sa stala matkou všetkých živých (Gn 3, 20). Ženy ako „matky všetkých živých“ majú osobitné dary a schopnosti. Bez ich spôsobu vyučovania, ohlasovania, lásky, spirituality a pastorácie by Cirkev bola napoly paralyzovaná. Všade tam, kde muži vykonávajú svoju kňazskú službu len ako prostriedok moci alebo kde nedovolia ženám rozvinúť ich špecifické charizmy, prehrešujú sa proti láske a proti Ježišovmu Svätému Duchu. [Youcat 257]

Ježiš žil v celibáte a chcel tým vyjadriť svoju nerozdelenú lásku k Bohu Otcovi. Nasledovať Ježišov životný spôsob a „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19,12) žiť v zdržanlivosti bez manželstva je už od Ježišových čias znakom lásky, nerozdelenej odovzdanosti Pánovi a absolútnej ochoty slúžiť. Rímskokatolícka cirkev vyžaduje tento spôsob života od svojich biskupov a kňazov, východné katolícke cirkvi iba od svojich biskupov.

Celibát, ako hovorí pápež Benedikt XVI., neznamená „zostať prázdnym v láske; jeho podstata spočíva v tom, že človek sa nechá uchvátiť vášnivou láskou k Bohu“. Kňaz, ktorý žije v celibáte, je plodný práve tým, že stelesňuje Božie a Ježišovo otcovstvo. [Youcat 258]