1.3 Evolúcia či stvorenie?

Je to dôležité preto, lebo stvorenie je základom všetkých spasiteľných Božích plánov. Robí zjavnou všemohúcu a múdru Božiu lásku. Je prvým krokom k zmluve jedného Boha s jeho ľudom. Je začiatkom dejín spásy, ktoré vrcholia v Kristovi. Je prvou odpoveďou na základné otázky človeka o jeho pôvode a o jeho cieli. [KKKC 51]

Áno. Hoci ide o iný druh poznania, viera je otvorená poznatkom a hypotézam prírodných vied.  

Teológia nemá prírodovedeckú kompetenciu; prírodné vedy zasa nemajú teologickú kompetenciu. Prírodné vedy nemôžu dogmaticky vylúčiť, že v stvorení prebiehajú cielené procesy; viera zas nemôže definovať, ako sa tieto procesy v priebehu vývoja prírody konkrétne uskutočňujú. Kresťan môže prijať evolučnú teóriu, pokiaľ však neprepadne mylnému presvedčeniu evolucionizmu, ktorý vníma človeka ako náhodný výsledok biologických procesov. Evolúcia predpokladá, že je tu niečo, čo má schopnosť vyvíjať sa. O pôvode tohto „niečoho“ však nič nehovorí. Takisto ani otázky o bytí, podstate, dôstojnosti, poslaní, zmysle a dôvode sveta a človeka nemožno vysvetľovať z biologického hľadiska. Tak ako na jednej strane evolucionizmus prekračuje zdravé medze, na druhej strane to robí kreacionizmus. Kreacionisti vykladajú naivným doslovným spôsobom biblické údaje (napr. koľko rokov má Zem, stvorenie sveta za šesť dní, citujúc Gn 1). [Youcat 42]

Ľudská osoba je bytosť zároveň telesná i duchovná. V človekovi duch a hmota tvoria jednu prirodzenosť. Táto jednota je taká hlboká, že vďaka duchovnému princípu, ktorým je duša, telo, ktoré je hmotné, stáva sa ľudským a živým telom a má účasť na dôstojnosti Božieho obrazu. [KKKC 69]

Duša je to, čo robí z každého jednotlivca skutočného človeka: je to teda jeho životný princíp, jeho vnútro Duša spôsobuje, že sa z hmotného tela stáva živé ľudské telo. Vďaka svojej duši sa človek stáva bytosťou, môže hovoriť „ja" a môže predstupovať pred Boha ako nezameniteľný jedinec.   

Ľudia sú telesné a zároveň duchovné bytosti. Ľudský duch je viac ako telesné funkcie a nemožno ho vysvetliť z hľadiska hmotnej stavby človeka. Rozum nám hovorí, že musí existovať nejaký duchovný princíp, ktorý je síce viazaný na telo, no predsa s ním nie je totožný. Nazývame ho „dušou“. Hoci dušu nemožno „dokázať“ prírodovedeckými metódami, bez prijatia tohto duchovného a hmotu presahujúceho princípu nemožno chápať človeka ako duchovnú bytosť. [Youcat 62]

Ľudskú dušu stvoril priamo Boh, „nesplodili“ ju teda biologickí rodičia.    

Duša človeka nie je výsledkom evolučného vývoja hmoty ani genetického spojenia otca a matky. Tajomstvo, v ktorom v každom človeku prichádza na svet jedinečná duchovná bytosť, vyjadruje Cirkev Prehlásením: Boh dáva človeku dušu, ktorá neumiera, ani keď človek v smrti stráca svoje telo, ktoré v deň vzkriesenia opäť obdrží. Ak teda vyhlasujem, že mám dušu, znamená to, že ma Boh stvoril nielen ako bytosť, ale ako osobu a že ma povolal k životu vo vzájomnom vzťahu. [Youcat 63]