1.4 Čo je to vlastne prvotný hriech a pád človeka?
Hoci Boh zveril Adamovi a Eve celý raj, chceli ešte viac. Za ich hriechom stála sebeckosť. To v podstate platí pri väčšine hriechov. Odvrátili sa od Boha a skryli sa (Gn 3,8 ) Gn 3,8 – A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady.. Tým vznikla medzi Bohom a človekom priepasť. To je príbeh našej hriešnosti, alebo dedičného hriechu: takto prišiel na svet hriech.
Boh daroval človeku slobodnú vôľu. Milovať môže človek len vtedy, keď má slobodnú vôľu. Môžeme sa rozhodnúť pre Boha, no môžeme ho aj odmietnuť, výsledkom čoho je hriech. Pre dedičný hriech – hriech, ktorý sme zdedili od Adama a Evy – sme my, ľudia, stratili svoju dokonalosť a odklonili sa od Božieho zámeru v stvorení. Ježiš zostúpil na zem preto, aby prostredníctvom sviatosti krstu situáciu zmenil.
Aký bol pôvodný stav človeka podľa Božieho plánu?
Keď Boh stvoril muža a ženu, dal im osobitnú účasť na svojom Božom živote vo svätosti a spravodlivosti. Podľa Božieho plánu človek nemal ani trpieť, ani umrieť. Okrem toho vládol dokonalý súlad v človekovi samom, medzi tvorom a Stvoriteľom, medzi mužom a ženou, ako aj medzi prvou ľudskou dvojicou a celým stvorením. [KKKC 72]
Bolo v Božom pláne ľudské utrpenie a smrť?
Boh nechce, aby Ľudia trpeli a zomierali. Jeho pôvodným plánom pre človeka bol raj: večný život v pokoji s Bohom, s ostatnými ľuďmi a s prírodou, v pokoji medzi mužom a ženou.
Niekedy tušíme, aký by život mal byť, aký by sme mali byť my, no v skutočnosti žijeme v nepokoji so sebou samými, sme vlečení vlastným strachom a nekontrolovanými emóciami, prišli sme o svoju pôvodnú harmóniu so svetom i s Bohom. Sväté písmo toto odcudzenie vyjadruje príbehom o „prvotnom hriechu“. Pretože sa medzi Adama a Evu votrel hriech, museli opustiť raj, kde žili v harmonickom vzťahu medzi sebou navzájom a s Bohom. Namáhavá práca, utrpenie, smrteľnosť a náchylnosť k hriechu sú sprievodnými znakmi strateného raja. [Youcat 66]
Ako sa chápe skutočnosť hriechu?
Hriech je prítomný v dejinách človeka. Táto skutočnosť sa plne objasňuje jedine vo svetle Božieho zjavenia a najmä vo svetle Krista, spasiteľa všetkých, vďaka ktorému sa ešte väčšmi rozmnožila milosť tam, kde sa rozmnožil hriech. [KKKC 73]
Čo je hriech?
Hriech je vo svojej podstate odmietnutie Boha a zdráhanie sa otvoriť sa jeho láske. Jasne sa to prejavuje v porušovaní Božích prikázaní.
Hriech je viac ako chybné správanie; nie je ani obyčajnou psychickou slabosťou. Vo svojej najhlbšej podstate je každé odmietnutie alebo zničenie niečoho dobrého odmietnutím dobra ako takého teda odmietnutím Boha. Hriech vo svojom najhlbšom a najstrašnejšom rozmere znamená odtrhnutie sa od Boha, a tým od zdroja života Preto je smrť následkom hriechu. Až vďaka Ježišovi chápeme priepastnú veľkosť hriechu: Ježiš zakúsil odmietnutie Boha priamo na vlastnom tele. Vzal na seba smrtiacu silu hriechu, aby nedopadla na nás. Túto skutočnosť vyjadrujeme slovom spása. [Youcat 67]
V čom spočíva prvý hriech človeka?
Prvý hriech človeka spočíva v tom, že človek pokúšaný diablom nechal vo svojom srdci vyhasnúť dôveru k svojmu Stvoriteľovi. Neposlúchol ho, lebo chcel byť „ako Boh“ (Gn 3,5), ale bez Boha, a nie podľa Boha. Takto prví ľudia, Adam a Eva, okamžite stratili pre seba a všetkých svojich potomkov milosť prvotnej svätosti a spravodlivosti. [KKKC 75]
Čo je dedičný hriech?
Dedičný hriech, v ktorom sa rodia všetci ľudia, je stav pozbavenia prvotnej svätosti a spravodlivosti. Je to hriech, ktorý sme „zdedili“, nie „spáchali“. Je to stav, v ktorom sa rodíme, a nie osobný čin. Pre jednotný pôvod všetkých ľudí sa prvotný hriech prenáša na Adamových potomkov spolu s ľudskou prirodzenosťou „nie napodobňovaním, ale rozmnožovaním“. Toto prenášanie ostáva tajomstvom, ktoré nemôžeme úplne pochopiť. [KKKC 76]
Aké iné následky spôsobuje dedičný hriech?
Následkom dedičného hriechu ľudská prirodzenosť nie je síce úplne skazená, ale je zranená vo svojich prirodzených silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a je náchylná na hriech. Táto náchylnosť sa volá žiadostivosť. [KKKC 77]
Sme dedičným hriechom odsúdení hrešiť?
Nie. Človek je však dedičným hriechom hlboko zranený a má sklon k hriechu. S Božou pomocou je však schopný konať dobro.
V nijakom prípade nie sme nútení hrešiť. V skutočnosti sa však neustále dopúšťame hriechov, pretože sme slabí, nevedomí a ľahko sa nechávame zviesť. Hriech z donútenia by napokon ani nebol hriechom, pretože k hriechu patrí vždy slobodné rozhodnutie. [Youcat 69]
Človek bol stvorený na Boží obraz a podľa jeho podoby, no hriech poničil krásu tohto obrazu tým, že stiahol dušu k prízemným vášňam a túžbam. Uvážme, že Boh, ktorý stvoril človeka, je pravý život. Keď teda človek stratil svoju podobnosť s Bohom, stratil aj účasť na pravom živote. A pretože sa človek odcudzil od Boha a odlúčil od neho, je preňho nemožné vychutnávať si požehnanie božského života. [sv. Bazil, Asketické diela, kap. 1 (PG 31, 869)]
A čo dedičný hriech? Čo máme my spoločné s hriechom Adama a Evy?
Hriech je v skutočnosti vina, za ktorú nesieme osobnú zodpovednosť. Slovo „dedičný hriech“ preto neznamená osobný hriech, ale nešťastný stav ľudstva, do ktorého sa jedinec rodí ešte predtým, ako môže sám zo slobodného rozhodnutia hrešiť.
V prípade dedičného hriechu, ako hovorí Benedikt XVI., musíme pochopiť, „že my všetci nesieme v sebe kvapku jedu toho zmýšľania, ktoré nám približujú obrazy z Knihy Genezis… Človek nedôveruje Bohu. Zvedený slovami hada začína mať podozrenie, že … Boh by mohol byť naším konkurentom, ktorý chce obmedzovať našu slobodu, a že ľuďmi v plnom zmysle slova sa staneme až vtedy, keď Boha zosadíme… Človek nechce prijať svoju existenciu a plnosť života od Boha… A tak namiesto počúvania pravdy dôveruje lži a vrhá tým vlastný život do prázdnoty do smrti (Benedikt XVI., 8. decembra 2005). [Youcat 68]
