1.43 Čo sa stane, keď zomrieme?
Množstvo ľudí sa bojí smrti. Keď zomierame, sme vždy sami: zanechávame všetko, čo poznáme a vstupujeme do novej reality. Keď umrieme, naše telo zostane na zemi a naša duša príde pred Boha. Konfrontujeme sa s tým, ako sme žili.
Ak sme sa za života snažili milovať Boha a našich blížnych, vstúpime do neba (možno cez očistec. V nebi budeme naveky šťastní s Bohom. Iba tí, ktorí vedome a trvale odmietli Božiu lásku, pôjdu do pekla.
Čo znamená umrieť v Ježišovi Kristovi?
Umrieť v Ježišovi Kristovi znamená umrieť v Božej milosti, bez smrteľného hriechu. Veriaci v Krista, nasledujúc jeho príklad, môže svoju smrť premeniť na úkon poslušnosti a lásky voči Otcovi. „Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť.“(2 Tim 2,11) [KKKC 206]
Ako nám Ježiš pomáha pri zomieraní, ak mu dôverujeme?
Ježiš nám prichádza v ústrety a vedie nás k večnému životu. „Nepríde si ma vziať smrť, ale Boh“ (sv. Terézia z Lisieux).
Pri pohľade na Ježišovo utrpenie a zomieranie môže byť aj naše zomieranie ľahšie. Môžeme povedať Otcovi „áno" a tak mu prejaviť svoju dôveru a lásku, ako to urobil Ježiš v Getsemanskej záhrade. Takýto postoj sa nazýva „duchovná obeta“: zomierajúci sa zjednocuje s Ježišovou obetou na kríži. Kto umiera v dôvere v Boha a v pokoji s ľuďmi, kto teda nemá ťažký hriech, je na ceste ku spoločenstvu so zmŕtvychvstalým Kristom. Naše umieranie nám nedovolí padnúť hlbšie ako do jeho náručia. Umierajúci sa nevydáva na cestu, ktorá nevedie nikam, ale sa vracia domov, do Božej lásky, v ktorej bol stvorený. [Youcat 155]
Čo sa s nami stane, keď zomrieme?
V smrti sa duša oddeľuje od tela. Telo zaniká, zatiaľ čo duša kráča v ústrety Bohu a čaká, až bude znovu zjednotená so svojím telom, vzkrieseným pri druhom príchode Pána.
Ako prebehne vzkriesenie nášho tela, je tajomstvom. Môžeme si však pomôcť obrazom a predstaviť si to takto: pri pohľade na cibuľku tulipánu ešte nedokážeme rozoznať, aký nádherný kvet z nej vyrastie v tmavej pôde. Pavol si je však celkom istý: „Seje sa potupené, vstáva slávne“ (1 Kor 15, 43a). [Youcat 154]
Každý predstúpi pred Sudcu taký, aký bol, keď opustil tento život. Pred záverečným súdom však musí prísť aj očisťujúci plameň pre drobné nedokonalosti, ktoré treba vyčíriť. Nehovorí predsa Kristus, Pravda, že ak sa ktokoľvek rúha voči Duchu Svätému, neodpustí sa mu „ani v tomto veku, ani v budúcom“ (Mt 12,32)? Z tohto výroku vychádza, že niektoré hriechy možno odpustiť v tomto veku, niektoré zasa v tom budúcom. [sv. Gregor Veľký, Dialógy 4,39 (PL 77, 396)]
