3.39 Ako sa správne spovedať?

Podstatné prvky sviatosti zmierenia sú dva: úkony človeka, ktorý sa obracia pôsobením Ducha Svätého, a rozhrešenie zo strany kňaza, ktorý v Kristovom mene udeľuje odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia. [KKKC 302]

Vzhľadom na posvätnosť a veľkosť tejto služby, ako aj na úctu, aká patrí ľudskej osobe, každý spovedník je povinný, bez akejkoľvek výnimky a pod veľmi prísnymi trestami, zachovať spovedné tajomstvo, t. j. absolútne tajomstvo, čo sa týka hriechov poznaných v spovedi. [KKKC 309]

Sviatosť zmierenia sa nazýva tiež sviatosťou pokánia, odpustenia, obrátenia alebo spoveďou. [Youcat 225]

Krst nás síce oslobodzuje z moci hriechu a smrti a uvádza nás do nového života Božích detí, ale neoslobodzuje nás od ľudskej slabosti a od náklonnosti k hriechu. Preto sa potrebujeme znovu a znovu uzmierovať s Bohom. Túto možnosť nám poskytuje sviatosť zmierenia.

Spovedať sa nie je „in“; možno je to i ťažké a na začiatku si to vyžaduje veľké premáhame. Ale skutočnosť, že môžeme v živote vždy začať znovu – skutočne nanovo – je jednou z najväčších milostí: začíname nezaťažení, bez hypoték zo včerajška, prijatí s láskou a vybavení novou silou. Boh je milosrdný a túžobne si želá, aby sme jeho milosrdenstvo skutočne využili. Ten, kto oľutoval svoje hriechy a vyznal ich, otvára novú, čistú stránku v knihe svojho života. [Youcat 226]

Sviatosť zmierenia ustanovil sám Ježiš, keď sa na veľkonočnú nedeľu zjavil svojim apoštolom a vyzval ich: „Prijmite Ducha Svätého.  „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,23).

Ježiš nikde krajšie nevysvetlil podstatu sviatosti zmierenia ako v podobenstve o milosrdnom otcovi. Blúdime a strácame smer, sme v koncoch. Ale náš Otec na nás čaká s veľkou, ba nekonečnou túžbou. Odpúšťa nám, keď sa k nemu navraciame, zakaždým nás nanovo prijíma, zakaždým nám odpúšťa hriechy. Ježiš odpustil hriechy mnohým ľuďom; bolo to preňho dôležitejšie ako robiť zázraky. Tým predznamenával prichádzajúce Božie kráľovstvo, v ktorom budú vyliečené všetky rany a zotrené všetky slzy. Moc Ducha Svätého, ktorou Ježiš odpúšťal hriechy, odovzdal svojim apoštolom. Keď pôjdeme za kňazom a s ľútosťou vyznáme svoje hriechy, padneme do náručia nášmu nebeskému Otcovi. [Youcat 227]

Mnohí hovoria: Vybavím si to s Bohom osobne, nepotrebujem na to kňaza! Boh to však chce inak. On nás totiž pozná. Utekáme pred svojimi hriechmi a radi zametáme veci pod koberec. Preto Boh chce, aby sme svoje hriechy vyslovili a vyznali ich z tváre do tváre. Z toho dôvodu sa na kňazov vzťahujú Ježišove slová:

„Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,23).  [Youcat 228]

Za normálnych podmienok môžu byť všetky smrteľné hriechy, ktoré si v dôkladnom spytovaní svedomia pripomenieme a z ktorých sme sa zatiaľ ešte nespovedali, odpustené len vo sviatostnej individuálnej spovedi.

Pred sviatosťou zmierenia človek samozrejme bojuje s určitými zábranami. Prekonať ich, to je prvý krok k vnútornému uzdraveniu. Často nám pomôže, ak pomyslíme na to, že dokonca aj pápež musí nazbierať odvahu a priznať Bohu pred iným kňazom svoje chyby a slabosti. Len v situáciách existenčného ohrozenia (napríklad vo vojne, pri leteckom útoku alebo keď sa nejaká skupina ľudí ocitne v nebezpečenstve smrti) môže kňaz udeliť rozhrešenie aj skupine ľudí bez toho, aby predtým vypočul ich individuálne vyznania hriechov (tzv. generálna absolúcia – všeobecné rozhrešenie). Pokiaľ sa však niekto potrebuje vyznať zo smrteľných hriechov, je potrebné, aby to pri najbližšej príležitosti urobil v osobnej sviatosti zmierenia. [Youcat 233]

Keď človek dosiahne vek, v ktorom je schopný rozlišovať, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich smrteľných hriechov. Cirkev naliehavo nabáda veriacich vyspovedať sa aspoň raz do roka. V každom prípade má človek pristúpiť k sviatosti zmierenia pred svätým prijímaním, pokiaľ si je vedomý smrteľného hriechu.  

Ak Cirkev hovorí o „veku schopnom rozlišovať‘, má tým na mysli vek, keď človek dokáže používať svoj rozum natoľko, že vie bezpečne rozlišovať dobro od zla. [Youcat 234]

Existujú hriechy, ktorými sa človek úplne odvráti od Boha a zároveň pre ich závažnosť podľahne exkomunikácii. Rozhrešenie tých skutkov, na ktoré sa vzťahuje „exkomunikácia“, môže udeliť iba biskup alebo ním poverený kňaz, a v niektorých výnimočných prípadoch dokonca iba pápež. V prípade nebezpečenstva smrti môže udeliť rozhrešenie od hriechu a od exkomunikácie každý kňaz.  

Katolík, ktorý by sa napríklad dopustil vraždy alebo by sa aktívne podieľal na umelom potrate, sa automaticky sám vylučuje zo sviatostného spoločenstva; Cirkev tento stav len potvrdzuje. Cieľom exkomunikácie je, aby sa hriešnik polepšil a vrátil sa na správnu cestu. [Youcat 237]

Nie, za nijakých okolností. Spovedné tajomstvo má absolútnu platnosť. Každý kňaz by bol exkomunikovaný, keby prezradil niekomu inému čokoľvek z toho, čo sa dozvedel vo sviatosti zmierenia. Dokonca ani polícii nesmie nič prezradiť alebo naznačiť. Sotva by kňaz bral niečo iné tak vážne ako práve spovedné tajomstvo. Poznáme kňazov, ktorí radšej podstúpili mučenie a smrť, než by ho porušili. Preto môžeme vo sviatosti zmierenia hovoriť celkom otvorene a s pokojom zveriť kňazovi úplne všetko, pretože jeho jedinou úlohou v tomto okamihu je byť „Božím uchom“. [Youcat 238]